Falkirk Wheel

 Dnes to na mňa nejako doľahlo, zima, víchor, menzes, pekelná kombinácia. Ale víchor, že aj Škóti o ňom zvlášť informovali, všade popadané stromy, na letisku odletelo niečo zo strechy, prerušená doprava. Na letisku sa aj tak prestalo lietať kvôli prachu z Islandu. Nechápem, ako by niečo mohlo dopadnúť na zem pri tých víchroch, ale v správach boli obrázky zaprašených aut z Vysočiny. Mňa to netrápi, nikam neletím:-)

Tak keď som ešte nebola v depresii vyrazili sme na víkendový výlet za hranice mesta za ďalšou veľkou atrakciou. Falkirk Wheel je rotačný výťah pre lode, alebo tak nejako je oficiálna definícia. Technika ma nijako nezaujíma (rozumej netuším o čo ide), ale v skratke ide o miesto, kde sa stretávali dva kanály - Union canal z Edinburghu sa napájal na Forth-Clyde canal z východného pobrežia na západné do Glasgow. Pekný vynález a úctyhodné dielo, akurát prišlo len pár rokov pred rozšírením železnice. Tuším v šesťdesiatych rokoch už boli vodné cesty celkom mimo provoz, niekde zapadané, prestavané na cesty a až nedávno začali plány na ich obnovu pre rekreačné účely. A na mieste, kde predtým bolo 11 splavebných komôr a trvalo osem hodín, kým sa loď dostala z jedného kanálu do druhého, teraz pomocou výťahu to trvá 15 minút. Akurát sa vozia turisti a vlastne sa moc nevozia, plavba bola avizovaná ako hodinová, som si myslela kam sa povezieme a ha, šli sme tak 300 m.

Falkirk Wheel zo zadu.

A zpredu. Jedna loď ide hore a jedna dole, zavrie sa brána a loď klesá i s vodou, teda ta voda vyvíja asi nejakú silu ;-) Ešte sú tam ozubené kolesa ako sa to točí celé a potom sa spotrebuje energia asi ako pri zovretí 8 konvic vody. To sú prosím moje fyzikálne znalosti a pamäť :-)

K tomu sú ešte rôzne blbosti pre turistov, detské ihrisko a vodné hrátky pre deti, ktoré ale boli zavreté. Tak vzhľadom k tomu, že bolo 11 stupňov a poprchávalo vody som mala dosť aj bez toho.

Nastúpili sme teda na loď, vypočuli si vtipné prupovídky kapitána ohľadom bezpečnosti a čakali, kým sa vyvezieme hore. Po tom vysutom moste sme sa plavili pár metrov až sme vošli do tunela a na konci tunela sa loď otočila a šlo sa späť. Aj tak tam ostali ešte nejaké komory ďalej na prekonanie, ale kanál už nemohli viac zdvihnúť, lebo križoval Antonianov val. Takže sme šli tunelom pod valom a železnicou. Chválili Rímanov ako postavili val - najsevernejšia hranica impéria- tak dobre vytipovali terén, že ďalší stavitelia sa ho len držali, pri stavbe kanálu, železnice i ciest. Všetko ide vedľa seba, prípadne pod a nad.

Už sme vyšli z tunela a blížime sa ku koncu kanála.

Brr, tu mi nebolo dobre. Sedeli sme úplne vpredu, takže pred nami i pod nami priepasť, okolo 30 metrov sa klesá. A držala nás len ta malá zábrana, ktorá sa potom zase sklopila, aby sa plávalo ďalej. Teda on nás asi držal kapitán, že zastavil loď, ale aj tak nie dobrý pocit.

Po plavbe sme sa ešte prešli okolo kolesa až hore k tunelu. Dôchodci z lode mávali deťom veľmi statočne. Stretli sme sa tam s českou rodinou.

Pooobede sa nejako rozpršalo, tak som vzdala prechádzka okolo rímskeho valu k pevnosti a odviezli sme sa do Callender House.

Malý škótsky zámoček. Patrí mestu a je v ňom pekné muzeum o histórii miesta, priemysle i sociálnych dejinách.

Akurát sa konala i svadba. Škótov sme tu ešte nemali

Eli si postavila Antonine Wall - nebol z kameňov ako Hadriánov, ale kopali, vyplnili drnami, prikryli trávou a tak nejako...

A poskládali hodinový mechanizmus, natiahli hodiny a pozorovali ručičku. Eli tieto veci hrozne bavili, stále by niečo vyrábala s tatínkem.

A ešte velikánska dvesto rokov stará kuchyńa pre deti. Tam zase bolo Eli veľmi horúco, v obr peci sa fakt kúrilo, tak sme sa nezdržali dlho. I keď práve tu by som si zase radšej niečo upiekla ja.

A záverečná prechádzka po vale. Vedie totiž priamo zámockým parkom.